"Človek nie je nič iné než to, čo zo seba urobí" (J.P.Sartre)

Autor: Klaudia Sokolová Mihoková | 4.6.2014 o 19:25 | Karma článku: 4,16 | Prečítané:  823x

  ,, Skutočnosť jestvuje len v čine. Človek nie je nič iné ako projekt, existuje len do tej miery, do akej sa uskutočňuje, nie je teda nič iné ako súhrn svojich činov, nič iné ako svoj život.... Človek nie je nič iné než to, čo zo seba urobí.“ (J.P. Sartre)  

Každý sa v živote raz dostane do bodu, kedy si položí základnú otázku: „Prečo som tu?“. Práve vo veku, v ktorom som, sa s tým často stretávam. Nastáva obdobie, kedy sa musíme rozhodnúť akou cestou budeme kráčať, čo budeme robiť po zvyšok života a akú vysokú školu si vyberieme. Väčšine trvá dlhé roky, kým príde na to, či si vybrali správne. Sama som zvedavá, ako sa rozhodnem.

V živote však robíme aj ďalšie dôležité, možno až dôležitejšie rozhodnutia. „Konám správne?“ osobne sa to sama seba pýtam veľmi často, keďže som veľmi nerozhodný človek a snažím sa, aby moje ,,závery“ dávali zmysel aj v budúcnosti. Nechcem doplatiť na minulosť. Chcem na ľudí pôsobiť dojmom, že som dobrý človek.

Tak, ako povedal francúzsky filozof Jean-Paul Sartre: ,,Človek nie je nič iné než to, čo zo seba urobí.“ A mal pravdu. Ako sa ľudia správajú, ako konajú, ako sa rozhodujú vo vážnych situáciach ale hlavne ako sa ukazujú ostatným, tak ich budú ľudia okolo nich posudzovať a hodnotiť. Ale má to tak byť? Ak fajčím, stretávam sa s ľuďmi, ktorí podľa iných nevyzerajú slušne, pracujem v bare, som potom zlý človek? Podľa mojej starej mamy áno. Potom ju už to ostatné nezaujíma. A pod pojmom ostatné sa toho skrýva veľa. Napríklad, že žijem v dome s dvomi mužmi a jediný, kto sa stará o poriadok a chod domácnosti som ja, prispievam na charitu a dokonca som každý rok organizovala zbierku, vďaka ktorej som dostala uznanie mesta. Som človek, ktorý rieši problémy svojich priateľov a ,,ťahá ich z kaše von“, vždy si ich vypočuje a snaží sa to vyriešiť správne a pritom nikoho nezaujíma, čo trápi mňa. A v bare som pracovala, aby som mohla otcovi k Vianociam, narodeninám, meninám... aj niečo kúpiť, nie len mu potriasť rukou. Bolo mi trápne pýtať od neho peniaze na jeho vlastný darček. A to stará mama ani nevie, že som jediný človek, vďaka ktorému jej na tie narodeniny ostatní zablahoželajú, lebo inak si na to nikto nespomenie.

Všetko je o predsudkoch. Každá blondína je podľa okolia hlúpa, každý cigán smrdí a je neslušný, každý potetovaný človek je vagabund, každý afgánec je terorista... Už len počas jedného dňa sa stretávame s miliónmi predsudkov. A každý to robí. Mali by sme sa však tomu vyhnúť alebo to aspoň regulovať. Hľadať výnimky vo svojich životoch a začať menej používať slovo okrem.

Poznala som ženu, ktorá nemala ľahký život. Vzala si za manžela muža, ktorého veľmi milovala a poznala ho celý život. Bol to slušný, pracovitý, pozorný muž, ktorý mal všetky dobré vlastnosti. Rád sa správal gentlemansky. Otváral ženám dvere, nosil tašky starým ľuďom, manželke často bez udania dôvodu posielal kvety a ľudia ho videli ako ideálneho muža. Jedného dňa ho však vyhodili z práce, lebo vo firme, v ktorej pracoval, došlo k znižovaniu zamestnancov a on sa stal jedným z desiatky ďalších, ktorých vyhodili. Začal čoraz menej odolávať alkoholu. Kupoval si fľašky domov, nechodil do krčiem, ani sa na verejnosti neukazoval opitý. Doma to však bolo iné. Žena sa na neho už nemohla pozerať, preto sa často hádali. Neskôr ju začal biť ale bol tak vypočítavý, že ju udieral na miestach, ktoré sa dali zakryť, nikdy nie do tváre. Vyhrážal sa jej, aby to nikomu nepovedala. Susedia, okolie, dokonca ani najbližší nič netušili, naďalej si o ňom mysleli to dobré. Žena to už nezvládala ale nechcela sa s ním rozviesť kvôli tomu, čo by sa o nej potom hovorilo. Bývali na dedine, v ktorej ešte stále platilo pravidlo, že rozvedená žena je zlá žena. Veľmi sa bála ale nakoniec sa rozhodla správne. Správne vo svojich ale nie vo verejných očiach. Všetko vyzeralo byť na dobrej ceste. Súd ich rozviedol, manžel sa musel vysťahovať ale vyhrážal sa jej. Musela ostatným tvrdiť, že sa sám rozhodol odísť, aby nebola smutná. Ostala žiť v tom najhoršom prostredí, v akom mohla byť rozvedená žena. Ľudia ju ohovárali, mali voči nej predsudky. Nevedeli ani dôvod ich rozvodu ale za vinu dávali všetko jej. Neskôr to už psychicky nezvládla a spáchala samovraždu. Ostali po nej dve deti, ktoré prišli o mamu vďaka predsudkom.

O tom, že by sme mali starším ľuďom pomôcť s nákupnou taškou sa nehovorí preto, aby sme na verejnosti pred ostatnými vyzerali dobre ale máme to robiť z presvedčenia, že je to dobrá vec. Rovnako, ako by sme mali napríklad tehotné mamičky pustiť v autobuse sadnúť si. Kto nás však učí, čo je dobré a čo nie? V prvom rade sú to ľudia, ktorí nás vychovali. Či už ide o rodičov, starých rodičov, iných príbuzných... Ale ešte niečo v tom bude. Podľa mňa je to o vlastnom názore, ktorí si vytvoríme podľa prostredia, v ktorom žijeme. Ak žijem v Káhire a vypratávam smetie z domu spôsobom, že ho vysypem von oknom, lebo to tak robia aj susedia, ktorí bývajú oproti a ja to vidím každý deň, nemusím byť naučená, že je to správne a môžem si to myslieť. K tomuto sa dosť presne vyjadril Sokrates – dávny grécky filozof, keď vyjadril svoju myšlienku: ,, Kto pozná, čo je dobro, koná dobro a nemôže konať zlo.“ S týmto súhlasím a je to úplne jednoduché. Ak si myslím, že otvárať dvere ženám je správne a dobré, tak to tak robím. Ale rovnako aj keď som presvedčená, že vysmievať sa niekomu je správne, robím to. Možno som tak bola vychovávaná, možno som to videla od malička v okolí a neuvedomila som si, že pre iných to správne nie je. Druhá myšlienka, ktorú Sokrates povedal nadväzuje na prvú a takpovediac ju vysvetľuje: ,,Nikto nekoná zlo úmyselne, ale ak niekto robí zlo, tak len z nevedomosti.“ , lebo si neuvedomuje, že je to nesprávne. Nebol to naučený, ani to nespozoroval v okolí...

Dá sa povedať, že na to, ako sa v dospelosti správame, čo pokladáme za dobré a čo za zlé, ako sme sa rozhodovali v minulosti vplývali dve základné veci. To, ako nás to naučili tí, ktorí nás vychovávali. Rovnako to bolo aj v ich minulosti. A druhá je vplyv a tlak okolia, v ktorom sme vyrastali.

Vďaka organizovaniu každoročnej charitatívnej zbierky som mala možnosť stretávať sa aj s ľuďmi, ktorí nemali také šťastie v živote ako ja. Pozorovala som prostredie, v ktorom vyrastali, ako sa správali teraz a porovnávala to s druhými, ktorí vyrastali nie v domove ale na ulici a do domova sa dostali až neskôr. Nevedeli jesť s príborom, jesť neumytými, špinavými rukami sa im zdalo byť správne. Spali na zemi, aj keď mali posteľ s mäkkým matracom, nechodili na záchod ale toaletu vykonávali rovno vedľa postele, neumývali sa. Pokladali to za dobré, boli naučení sa starať o seba takto a nikdy to nepokladali za zlé, až kým im to niekto nevysvetlil, neukázal a nezačali si to všímať na okolí. Aj tu sa stretávame s predsudkami. Každý, kto žobre, chce peniaze na alkohol a drogy, každý bezdomovec je špinavý a smrdí.

Mnoho ľudí zomrelo vďaka predsudkom. Ľudia si ani neuvedomujú, aké ťažké je žiť v takom okolí. A aké fatálne to má následky stále dookola počúvať o sebe veci, ktoré vôbec nie sú pravdivé. U nás v mestečku som už bola drogovo závislá, tehotná, psychicky na dne...

Mal teda Jean-Paul Sartre pravdu, keď tvrdil, že ,,Človek nie je nič iné, než to, čo zo seba urobí?“ Myslím si, že mal. Nemal by nás zaujímať názor ostatných ale to, čo si o nás myslí Boh. Preto by sme sa mali viac sústrediť na správne rozhodnutia, nie na to, ako to bude vyzerať pred ostatnými. Mali by sme sa snažiť konať správne podľa seba samých. Netreba svetu za každú cenu ukazovať svoje dobré skutky, ani bojovať voči predsudkom tými zlými.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.

PLUS

Na trhu platí: Zmanipuluj, čo môžeš a urvi, čo sa dá

Marketing je vojna vedená mierovými prostriedkami.

KULTÚRA

Vybrali sa na nebezpečnú púť za úžasným jedlom

Niekoľko rokov vchádzali do arabských kuchýň, kde sa dozviete aj to, čo nechcete.


Už ste čítali?